Flecky si posledný rok viedla dobre. No, nie až tak dobre...Dosť jej robilo problém ráno vstávať, či sa rozhýbať po dlhšom pokoji, Flakatej dávali zabrať kĺby. Inkontinencia sa zhoršila, zápaly oči tiež. Vďaka jej zdravotným problémom vrcholila tiež agresivita voči ostatným psom vo svorke. Zvažovala som eutanáziu, stále som si hovorila, že ešte nie je na tom tak zle. Že ešte nie je tak stará. Vždy som počítala s tým, že tu Flecky s nami nebude dlho. Veď ked sa len pozriete na jej minulosť, na jej zdravie. Počítala som s tým, zvažovala som eutanáziu, ale i tak...nebola som na to pripravená. Nebola som pripravená prísť o psa, s ktorým som si tak veľa preskákala. Nebola som pripravená na ten pohľad. na ten pocit. Eutanáziu som odložila na neurčito, Flecky naďalej bojovala s kĺbmi, epilepsiou a ja som naďalej bojovala s jej nevraživosťou voči psom. Myslím, že sme to zvládali. A posledné dni, týždne pred tým dňom sa naozaj mala dobre. Bola sa s nami vyvenčiť na dlhšej prechádzke, aportovala loptičky, pásla psy, behala po záhrade...

A potom to prišlo, po viac ako roku prišiel opäť silný epileptický záchvat. Bohužiaľ, srdce už zjavne takýto nápor nevydržalo a Flecky spolu s poslednými kŕčmi i poslednýkrát vydýchla. 

Ani vlastne neviem opísať, čo cítim. 

Epilepsia mi vzala psa. Epilepsia, ktorá sa medzi psami stále šíri, vďaka nezodpovedným chovateľom, ktorí pokračujú v chove na postihnutých jedinoch, či ich príbuzných.  

Každému takému "chovateľovi" by som dopriala, aby cítil tú bolesť a bezmoc, ktorú zažíva majiteľ počas epileptického záchvatu psa. Najmä, ak sa ten pes už nikdy zo záchvatu nepreberie.