O Alici, aneb ako miesto vysneného šteňaťa borderky/maliny k nám prišla kôpka nešťastia...

Alickin príbeh nie je jeden z najšťastnejších a neviem o ňom príliš. Alica nevyhovovala chovateľke svojou povahou a tak ju posunula niekomu inému (krátku dobu pred príchodom k nám). Alica odtiaľ však utiekla aj s košíkom na papuli. Niekoľko dní sa takto potuľovala až sa konečne dostala do trnavského útulku. Keď sa ku mne dostala správa, že je v útulku malina, okamžite som ponúkla dočasnú opateru. Hoci súrne hľadala dočasku, odmietli mi ju dať, pretože vraj môže byť iba so šteniatkami (sranda, žiaden problém so psami nemá...). O pár dní na to mi však prišla ďalšia správa, že sa hľadá súrne aspoň dočaska pre papierovú malinu, ktorú chce dať chovateľka preč. Volala som od jednej osoby k druhej, od tej k tretej a popri tom som vybavovala ďalšie veci. s dvomi ďaľšími ľuďmi. Môj plán na ten večer bol, ísť do kina, dohodnúť sa s chovateľkou na dočaske pre Alicu a niekedy v ten týždeň ju vyzdvihnúť a nájsť jej skvelý nový domov. Predstavte si moje prekvapenie, keď som zistila, že Ali je tá malina z trnavského útulku.... Nakoniec sme šli do kina, vzali Ali a šli. Plánovala som rok počkať na vysnívané štendo

malinky. Ale keď ona bola taká utiahnutá a vystrašná. Netušila čo ju čaká tentoraz, kto je ten človek vedľa nej a čo s ňou bude. Bola plachá, vychudnutá, nevyčesaná a riadne páchla. No i napriek tomu som vedela, že táto dočaska ďalej nepôjde. Na jednej strane to bola obrovská výzva a láska na prvý pohľad, na druhej strane totálne šialenstvo. Chcela som predsa psa na agility, možno canisterapiu. Miesto toho som si domov niesla kôpku nešťastia, ktorá nevyzerala zrovna ako budúci šampión. Dala som predsa do poriadku už i horšie prípady, prečo by som to nezvládla aj teraz? Celú cestu som hľadala všetky možné negatíva, prečo si ju nemôžem nechať, prečo ju nehcem. A tu bol ten

problém, veď ja ju chcem! Po príchode domov zaliezla

do rohu a zostala tam ležať až do rána. Keďže som

musela ráno odísť do školy, tak som pre povesť malín

odstránila všetky veci z jej dosahu a vyhodila mačky

na chodbu. V izbe som nechala iba Connie a Veverku.

Celé doobedie som sa modlila, aby ostali moje psy,

závesy a matrace v celku. A predsa, Alica to vydržala

a dokonca sa presunula z jedného rohu do druhého.

Zvyšok dňa som sedela pri nej, bola v jej blízkosti a

snažila som sa jej dokázať, že tu budem, že sa nemusí

báť a že moja ruka neznamená úder, ale niečo lepšie,

krajšie. No nech som sa snažila akokoľvek, nech som

sa jej prihovárala niekoľko hodín, stále mala ten

vystrašený výraz. Nemohla som predsa čakať, že príde

zázrak a iba tak ma pustí do jej sveta. Druhý deň sa to

zopakovalo, ale tentokrát, keď som prišla zo školy

jemne zavrtela chvostom! Išla som ju hladkať a nechala sa,

dokonca, keď som skončila, tak mi džugla ňufákom do ruky s pohľadom "ešte". Predsa len, stal sa zázrak! A presne tam nastal ten moment, kedy sa Alicin život začal uberať tou správnou cestou, presne v ten moment urobila prvý krok vpred. Máme pred sebou ešte nespočetne veľa krokov, ale z Alici sa pomaly, krok za krokom stáva malina. :)